Charakteristika: LACO

Laco bol obyčajný 20-ročný dedinský chlapec. Nebol veľmi náročný a ani nepociťoval túžby opustiť svoje rodisko, práve naopak, cestovanie považoval za nezmysel. Preto neposlúchol ani otca, keď mu radil, aby išiel pozrieť do Piešťan na tenisové závody, alebo na nový div Slovenska, Demänovské jaskyne.“
Laco bol „divný“ chlapec bol úplne iný ako jeho rovesníci, a preto spočiatku ani nemal veľa kamarátov.

Bol veľmi uzavretí, zato však veľmi empatický k prírode. Túžba po cestovaní a poznávaní nového v ňom prepukla náhle a nečakane.

Láska k Bratislave sa u Laca zrodila už na začiatku. Bol dychtivý po všetkých nových informáciách, spoznával svet okolo seba a nevedel sa ho nabažiť.
Aj keď Laco vyrastal na dedine vedel mnoho vecí o modernej literatúre, hudbe či inom umení a miloval ho tak ako aj staršie obdobia. Veľmi rád si chodil pozerať obrazy do galérie, či si doma pustil dobrú hudbu a čítal. Bratislavu spoznával tak povediac systematicky. Najskôr ju spoznával „s kameňa a tehál“, čiže prechádzal sa po uliciach a navštevoval pamiatky. Keď už o „kamennej“ Bratislave vedel všetko, začal spoznávať ľudí, ktorý tu žili, ich zvyky a životy.

Z empatie k prírode sa preorientoval na empatiu k Bratislave. Tá naň ho pôsobila pozitívne a on ju chápal a vžíval sa do jej histórie V meste už nebol taký uzavretý a nadviazal mnoho nových priateľstiev. Najlepším priateľom sa mu stal Igor, ktorý mu pomáhal s rýchlejšou aklimatizáciou v meste. Ako najlepší priateľ sa mu vždy snažil pomôcť a rozosmiať ho v ťažkých situáciách, keď potreboval zahnať žiaľ. Laco nemal príliš pevnú vôľu, pretože keď ho Igor prehováral, aby s ním išiel zahnať žiaľ do baru najskôr odmietal, no čoskoro mu podľahol.

V Bratislave sa Laco po prvýkrát vážne zaľúbil. Mohli by sme to nazvať aj prvou študentskou láskou. Laco sa do Želky zaľúbil na prvý pohľad Tým, že sa Laco zamiloval, porušil všetky svoje zásady, ale neprekážalo mu to, pretože Želka bola preňho viac ako zásady. Bola jeho životom a nezaujímalo ho už nič iné iba ona. Celé dni aj noci bol v zovretí jej zmyslov, ktoré ho opantávali. Celý svoj program sa snažil prispôsobiť tak, aby ju mohol čo najčastejšie vídavať a tak upevňovať ich vzťah.. Bol ako typický chlap. Túžil za ňou tým viac, čím viac ho ona od seba odstrkovala.Aj keď sa navzájom mali veľmi radi, predsa len boli medzi nimi rozdiely, ktoré im často vzťah až príliš komplikovali. Laco bol inej povahy ako Želka a aj ich vzťah si predstavoval úplne inak.

Myslel si, že on je vždy ten ideálny a všetky chyby, ktoré sa v ich vzťahu vyskytli, boli len kvôli Želke. Až neskôr si Laco začal uvedomovať, ako to vlastne bolo. Laco ešte nebol ozajstným dospelým a jeho správanie bolo často až priveľmi detinské. Keďže bol ešte láskou neskúsený, nevedel ako to vo vzťahu chodí. Preto bol často až nezmyselne žiarliví a žiadal od nej nemožné. Všetky tieto nezhody nakoniec viedli k ich rozchodu, z čoho bol Laco veľmi zarmútený.

Postupne znenávidel Bratislavu, pretože všetko, čo bolo späté s ňou, bolo späté aj zo Želkou a jemu sa stále nedarilo na ňu zabudnúť. Bol veľmi hrdý a jeho hrdosť mu nedovoľovala len tak prísť za Želkou a ospravedlniť sa jej, radšej iba čakal a sám seba ľutoval.A keby nebolo náhody (a Igora), Tak sa už nikdy nedajú dokopy.

9. Začiatky jeho básnickej tvorby siahajú do obdobia jeho stredoškolských štúdií, kedy v roku 1933 uverejnil prvú báseň v študentskom časopise Svojeť, no prispieval i do časopisu Postup. Prvá básnická zbierka mu vyšla knižne len o dva roky neskôr, v roku 1935, a niesla silné znaky nadrealizmu. Okrem poézie písal prózy s vojnovou tematikou, reportáže a cestopisy (Salaim aleikum – Rozprávanie o starom a novom Egypte). Okrem poézie a prózy písal tiež libretá, scenáre a komentáre k filmom a spolupracoval pri zostavovaní výtvarných a reprezentačných obrazových publikácií a príležitostne sa venoval i prekladom. Mimo literatúry sa venoval tiež výtvarnému umeniu – vytváral koláže a venoval sa knižnej grafike. Ako grafik ilustroval obálky ku knihám svojich súčasníkov, ako boli Valentín Beniak, Rudolf Dilong, Vladimír Reisel, Janko Silan a ďalší.

11. Do literárneho diania vstupovala už ako gymnazistka, najprv prekladmi z ruskej poézie a neskôr i vlastnou tvorbou, a to najmä v časopisoch Slovenské pohľady, Živena a Elán. Knižne debutovala ako dvadsaťročná zbierkou Dar (1928), ktorá je básnickou analýzou trvalých ľudských hodnôt a prostých faktov života. Z formálnej stránky rozvíja poetologické tradície slovenského symbolizmu. V druhej básnickej zbierke Červený mak (1932) pokračovala v poetike debutu, no tematicky rozšírila svoj básnický záujem o sociálnu problematiku a motívy prírody. Potom sa básnicky odmlčala takmer na celé štvrťstoročie. Až roku 1955 vydala rozšírenú reedíciu oboch básnických zbierok pod prostým názvom Básne. Predčasná manželova smrť hlboko zasiahla do citového života M. Haľamovej. Bolo len otázkou času, kedy sa s týmto tragickým faktom vyrovná aj básnicky. Stalo sa tak v zbierke Smrť tvoju žijem (1966), kde si zámerne vyberá motívy lásky a smútku, ale vedomá si hodnôt života vie sa s týmito tragickými pocitmi vyrovnať. Časť svojho tvorivého úsilia venovala M. Haľamová aj tvorbe pre deti. Pripravila adaptáciu ľudovej rozprávky Mechúrik Koščúrik s kamarátmi (1962), napísala prózu Petrišorka (1965), veršované leporelo Hodinky (1966) a zvieraciu rozprávku O sýkorke z kokosového domčeka (1976). Prekladala poéziu z ruskej, českej a lužickosrbskej literatúry.

Generačná skladba. V medzivojnovom období tvorili tri generácie spisovateľov:

1. staršia generácia - Kukučín, Tajovský, Timrava; Jesenský, Jégé - písali prevažne realistické diela;

2. stredná generácia - patria k nej spisovatelia, ktorí vstúpili do literatúry tesne pred rokom 1918 (pred vojnou alebo počas nej) - Rázus, Hrušovský, Hronský - bola to generácia umelecky rôznorodá; jej príslušníci viac či menej experimentovali;

3. mladá generácia bola dosť diferencovaná, vytvorilo sa niekoľko odlišných

skupín, zoskupovali sa zväčša okolo literárnych časopisov:

- Mladé Slovensko, Svojeť - G. Vámoš, I. Horváth, Š. Letz - vyvíjali sa individuálne;

- Pravda chudoby, Proletárska nedeľa, Spartakus, Proletárka, DAV - P. Jilemnický, Laco Novomeský, Ján Poničan, A. Sirácky - socialistická orientácia, zobrazovali sociálne pomery;

- Vatra - katolícka orientácia - M. Urban (ale svoje prvé verše tu uverejnil L. Novomeský).

11. Je autorkou žensky krehkej lyriky, zachytávajúcej prostým, úprimným slovom vzruchy srdca: nenaplnený cit lásky, manželské šťastie, bolesť nad stratou manžela. Okrem ľúbostných motívov stvárňovala dojmy z tatranskej prírody, z cesty do Francúzska a sociálne námety pod vplyvom Jiřího Wolkra. Priťahoval ju obraz na smrť chorého Jiřího Wolkra, márne hľadajúceho uzdravenie v tatranskej prírode. Jej poézia sa vyznačuje hlboko prežívanými a citovými zážitkami. Hľadala v nej opravdivý cit lásky nielen pre seba, ale pre všetkých, a najmä pre tých, ktorým ju „tvrdé veci dňa“ nedožičili. Bola majstrom básnickej drobnokresby, nakoľko dokázala zachytiť v básňach i tie najmenšie záchvevy dievčenskej duše s čistotou a presnosťou, pričom nestrácajú nič zo svojej krehkosti a ľahkosti.

Okrem vlastnej tvorby sa venovala tiež prekladom z lužickosrbskej, českej (Jiří Wolker, Ivan Olbracht, Marie Majerová, Jan Drda) a ruskej literatúry. Viaceré básne z jej zbierok zhudobnili poprední slovenskí skladatelia (napr. básne zo zbierky Červený mak). Svojou tvorbou sa zapísala do dejínslovenskej literatúry ako jedna z najvýznamnejších predstaviteliek slovenskej poézie 20. storočia. Jej dielo bolo preložené do 9 cudzích jazykov.

21. Narodila sa v roľníckej rodine. Gymnaziálne štúdiá začala v Dolnom Kubíne, no maturovala na Obchodnej akadémii v Banskej Bystrici (1924 – 1928). Chcela pokračovať v štúdiu, no jej pokus o štúdium maliarstva v Prahe jej nevyšiel. Pracovala ako anglická korešpondentka v Tatra banke v Bratislave(do roku 1941), neskôr sa venovala len literárnej činnosti. Popri zamestnaní študovala na konzervatóriu hru na klavíri.

Tvorba [upraviť]

Margita Figuli je výraznou predstaviteľkou slovenského naturizmu v novelistickej a románovej tvorbe. Publikovať začala už v roku 1930 v časopiseSlovenská nedeľa či v kalendároch Tatra banky, neskôr tiež v časopisoch Elán, Slovenské pohľady, Živena a iné. V jej raných prácach dominujú témy z prostredia sociálnej, zemepisnej či spoločenskej periférie, neskôr tiež láska, sociálny súcit a súčasné spoločenské problémy. V tematickej rovine využivala legendické, mýtické a rozprávkové prvky. Okrem vlastnej tvorby sporadicky prekladala z češtiny (Karel Čapek, Karel Jaromír Erben a i.).

Поиск по сайту: